story:
 

“Čo budeme robiť?”

​

”Čakať. Čas je jediný kto nám zaistí istotu a hlavne nám nič iné neostáva. Všetko sa musí ustáliť.”

 

”Takže...tomu dáme čas? To je všetko?”

 

”Neviem čo viac by si chcel.” Usmiala som sa na brata zatiaľ čo sme sedeli a pozerali do nekonečnej krásy nočnej oblohy posiatej hviezdami od jedného konca k druhému. Tieto posedenia sa stali našou tradíciou. Ruka v ruke, moja hlava na jeho pleci a nekonečné debaty do dlhých, neskorých hodín. Bol pre mňa vším. Sedeli sme tam v tichosti a ani jeden z nás nebol schopný slov na to, čo sa udialo.

 

Po všetkých výtvoroch a úspechoch nasledovali nedorozumenia, konflikty a nakoniec sme stratili mnohých bratov, sestry a predovšetkým - jedného z nás. Bola to rana nielen do ale i skrz srdce. Všetko sme to videli na vlastné oči, bojovali pre to, aby sme ochránili ostatných pred skazou, temnotou. A tu naozaj bol potrebný čas.

 

”Vieš, veľakrát si hovorím, že si mala byť najstaršia.”

 

”Čo ťa to zase napadajú za scenáre?” Zľahka sme sa tomu zasmiali. Jemne pomykol ramenami.

 

”Sám ti neviem. Ale to, že sme najstarší a ty najmladšia...príde mi to ako irónia.” Cítila som hravý úsmev na jeho perách a aj zovretie mojej ruky. Hladil mi ju s nehou a ja som sa k nemu privinula viac. Pootvorila som oči zo zámerom sledovať hviezdy. On sám bol jednou z nich svojou krásou a bolo mi cťou ho mať vo svojej tesnej blízkosti najviac zo všetkých súrodencov. Nie, že by mi oni neboli blízki, ale jednoducho on mal v sebe niečo, čo nás spájalo oveľa viac. Vzájomné porozumenie a sympatie, tá chémia, úcta. Akosi to nikdy nie som schopná poriadne opísať.

 

”Občas premýšľam nad tým, čo vyslovil Samael....”

 

”Nemal by si. Jeho zlosť ho zviedla z cesty svetla. Každý výtvor v sebe nesie niečo špeciálne nehľadiac na to aká je jeho podstata. Ak je to stvorené, má to účel a mali by sme k tomu prechovávať rešpekt, dohliadať a chrániť.” Po dlhšej odmlke sa nadýchol.

 

“Tvoja múdrosť nepozná hraníc, Urielle a mňa to teší. Si predsa inakšia ako oni.”

 

”Ale kdeže,” jemne som mávla nad tým rukou. “sme rozdielni, ale sme si rovní. Vždy sme boli a budeme.”

 

”Ak to vravíš ty, budem ti veriť.”

 

”Mal by si primárne veriť sám sebe. V tom spočíva naša sila.”

 

”Hm, no dobre teda.” Po tých slovách som sa narovnala, natiahla ruku k jeho tvári a natočila k sebe. S úsmevom sme si opreli čelá o sebe a tak ešte chvíľku spočinuli kým sa v nás neozvala potreba odpočinku a potreby vrátiť sa k našim povinnostiam. Volali nielen mňa, ale aj jeho ako Princa, a ja, ako Archanjel učenosti som musela odpovedať, uviesť bytosti z chaosu, temnoty na svetlo. Preto sme sa obaja pustili a postavili. Ponaťahovali sme nielen končatiny ale i krídla ktoré boli stŕpnuté.

 

”Nabudúce?”

 

”Vždy keď to budeš potrebovať, brat môj.”

 

×××

 

Moja myseľ i zrak bežal z anjela na anjela, na chaos ktorý vypukol už po druhýkrát a ja som stratila pojem o čase. Spomienky na prvú vojnu ani nestihli zapadnúť do zabudnutia a už tu bola druhá rebélia, druhá vojna v našom domove kde som opäť svedkom úpadku mnohých bratov a sestier strácajúcich vieru a vlastnej identity. Vidím ich krídla meniť farbu, lámanie svätožiar rôznych tvarov a v očiach ma neustále pália slzy. Nedokážem sa prizerať na túto katastrofu, horor v chladom či dokonca kamennou tvárou akou to robia moji bratia. Napínam tetivu a strieľam hneď niekoľko šípov z luku ktoré krútia priestor a rania tých, ktorých ľúbim, ktorých som učila, ktorí ku mne vzhliadali a teraz idú proti nám kvôli úpadku do temna.

 

Otvorili sa vo mne rany z minula, krvácali ale mojou povinnosťou bolo chrániť náš domov. Bola som stratená v dianí tohto neporiadku a môj strach sa o to viac zvýšil keď som ho nikde nevidela. Nedokázala som ho nájsť, volanie jeho mena bolo zbytočné cez hluk súboja z každého smeru. Moje šípy lietali tam kam potrebovali, skoro nikdy som nezložila luk z rúk ktoré sa mi chveli ale stále si šípy našli cieľ. Takto zraniteľná som sa cítil, keď sa Samael postavil proti nášmu rádu, zakoreneným hodnotám.

 

Spochybňoval ich, odmietal veriť že ľudské bytie ako je Adam bude kedysi rovné nám - Archanjelom keďže sa jedná o prostú bytosť bez akýchkoľvek schopností, výnimočnosti. Nerozumela som tomu postoju a nerozumela som ani teraz dôvodu ďalej vzbure.

 

”Jophiel? Jophiel!” Skríkla som po nej a ona sa na moment otočila, len čo sekla mečom. Natočila sa na mňa a spýtala, či nevidela môjho brata. Záporne pokrútila hlavou a v ten daný moment sa všetko ponorilo do tmy. Jej manžel, Barachiel sa ocitol medzi nami, silné blesky, hromy a búrka ponorili náš pokojný, žiarivý domov do temna, pochmúrna a mne zovrelo srdce. Trápilo ma vidieť nielen ich dvoch, ale aj mnohých mojich bratov a sestry útočiť na ďalších z nás. Vojna, o ktorej som dúfala že už nikdy nenastane. Moje krídla sa rozžiarili a rozletela som sa na pomoc ďalším. Keď som nadobúdala dojmu, že tomuto nie je koniec, predsa len som ho zazrela a moje oči sa roztvorili dokorán spoločne s perami odkiaľ vyšiel hrdelný výkrik jeho mena. S hrôzou som sa prizerala na neho ako padal čo bol pre mňa signál upustiť zbrane a rozletieť sa za ním.

 

”URIELLE, NIE!” Hlas z diaľky som ignorovala, všetko sa mi ponorilo do tmy a videla som len jeho. Zvolala som jeho meno znovu a znovu len aby som sa uistila, že je pri vedomí. Mávala som krídlami len aby moje telo bolo schopné dohnať to jeho a musela som sa vyhýbať ďalším.

 

”Prosím! Prosím, brat môj!” Kričím so slzami v očiach a naťahujem k nemu ruku. Vidím jeho žiarivé zlaté oči a na krátku chvíľu ma zaskočí výhľad na môjho brata. Lesk....sa z nich vytráca. Jeho výraz bol odlišný od toho, čo si pamätám. Rozprúdilo mi to krv v žilách, ženiem sa pomedzi blesky k nemu ale on ďalej padal...nie...nie! Len čo ho schmatnem za ruku, pritiahnem si ho k sebe a s plačom ho držím, ani nemávam krídlami len padám s ním ale...niečo nie je v poriadku. On nie je v poriadku. Je zranený? To snáď nie!

 

”Urielle, nie.” Počujem jeho šepot a keď sa na neho pozriem, vidím vážnu tvár. Odstrkuje ma od seba. Počkať...čo sa to vôbec deje?!

 

”Pomôžem ti! Vrátime sa, vyliečim ťa!”

 

”Moja milovaná sestra, mne nie je pomoci.” Po tých slovách s hrôzou zisťujem ako jeho, kedysi žiarivé krídla strácajú na farbe, šedivejú a končeky sfarbujú do čierna, vypadávajú pierka.

 

”Je! Sme rodina! Vravela som ti...a vravel si, že si budeš veriť! Nesmieš strácať nádej, svetlo!” Počula som jeho smiech?

 

”To práve robím, Urielle. Pusť ma.”

 

”NIKDY!” V ten daný moment ma od seba doslova odkopol svojou silou a ja som stratila orientáciu v priestore. Všetko sa mi motalo, točila sa mi hlava a tá závratná rýchlosť, akou som sa rútil...bolo pre mňa nemožné rozprestrieť krídla. Bola som vďačná za tvoju lásku, vždy keď som upadla bol si tu pre mňa a upravil korunu, som veriaca nie kvôli tebe ale kvôli nám. Nesiem v srdci našu lásku s ktorou sme mali vládnuť spoločne s našimi súrodencami, aby sme chránili naše hodnoty... Prudko som sa zastavila a pozrela nahor. Gabriel.

 

”Pusť ma!”

 

”Urielle, je koniec.”

 

”Gabriel pusť ma! Stále je nádej!” Otočila som sa za ním, rozplakala som sa a z hrdelného kriku kričala jeho meno, trepotala krídlami ako zmyslov zbavená len aby som sa oslobodila zo silného zovretia, ktoré ma ale pevne zvieralo. On sa na mňa ale usmial tak ako predtým. Ako vždy keď prišiel za mnou, alebo keď sa pozeral na môj tréning, učenie ďalších.

 

”Raz, Urielle, raz! Hviezdy nikdy neklamú!” Zmietala som sa ale odďaľovala som sa od neho. Silný dážď a blesky s hromobitím prehlušili moje plačlivé volanie jeho mena, až nakoniec som nič nepočula. Môj hlas...môj brat. Jeho slová, úsmev na perách....

 

×××

 

“Jeho rebélia mala následky. Lucifer skončil tak ako Satan a my musíme túto skutočnosť akceptovať, pohnúť sa ďalej.” Pridal sa do konverzácie Raguel.

 

”Súhlasím. Luciferova arogancia a hrdosť mu prerástla cez hlavu, až ho to dohnalo k úpadku.”

 

”Nebudem hovoriť, že sa to nedalo po Prvej vojne čakať ale-”

 

”Môžeš ho oslovovať jeho vlastným menom?!” Udrela som dlaňami do stola a prebodávala pohľadom Gabriela. Už som mala dosť tých rečí a chovania bratov voči tomu, čo sa stalo.

 

”Urielle, pokiaľ si si nevšimla, Lucifer padol a stiahol sebou ďalšie množstvo našich bratov a sestier. Nie je dôvod byť voči nemu ochranárska.”

 

”MLČ, GABRIEL!” Zvýšila som hlas.

 

“Mlč! A vy všetci tiež! Mali by ste sa hanbiť za to, ako sa o ňom vyjadrujete!”

 

”Sama si bola svedkom toho, čo sa kvôli nemu stalo. Skús nabrať rozum a pochopiť, že je koniec.” Tieto slová ma ukameňovali na mieste. Ostala som tam stáť, na chvíľu tak omámená tými slovami, že sa mu urobilo až bielo pred očami.

 

”Viem, že väčšina mojej rodiny verí, že Helel je stratený a za hranicami omilostenia ale ja tomu odmietam veriť. Som síce najmladší súrodenec ale som Archanjel múdrosti pre určitý dôvod. Som nositeľka svetla do temnoty a zmätku a to je dôvod, prečo sa Helela nevzdám. Môže mi byť jedno čo si o mne ostatní pomyslia alebo povedia že mám nádej pre zlo, pretože na konci každého jedného dňa je to stále môj veľký brat, ktorého ľúbim.” Zhlboka som vydýchla a zdalo sa mi, že chladnem.

 

“Boli sme, a raz budeme opäť rodina.” Dokončím a uvoľním sa. Rozbolela ma hlava, počujem ako mi srdce tlčie v krku, ušiach. Som z toho extrémne vyčerpaná.

 

”Ak si Archanjel múdrosti, tak by si tú múdrosť mohla využiť k akceptovaniu reality.”

 

”Mala som po tebe vystreliť šípy. Nie desiatky, ani stovky, a možno ani tisíce by na teba v ten daný moment nestačilo!” Vykríkla som a cítila, ako ma niekto chytil za ruku. Bola to Jophiel.

 

”Urielle, no tak, to by stačilo.” Prehovorila na mňa jemným hlasom, ale ja som trhla rukou.

 

”Ak by som vystrelila tak by som necítila ani kúsok, ani zrno viny za svoj čin!”

 

”Urielle!” Jophiel na mňa zvýšila hlas. Bola to nevera, že by som bola schopná niečo také vypustiť z úst. Ale v tú chvíľu som rozprávala od srdca. Tak, ako som to cítila.

 

”To by stačilo, nemyslíš? Odveďte ju.”

 

”V žiadnom prípade!” Stočím sa a moja stolička dopadla s rachotom, ktorý sa ozýval po priestore.

 

“Nikto ma nikam odvádzať nebude pretože ja odídem sama!” Poslednýkrát sa otočím za seba.

 

“Odídem tam, kde ma ani jeden z vás nenájde.”

 

×××

 

Dieťa moje, tvoj zármutok a bolesť sa nelíši od nášho alebo môjho. Strata, ktorá nám zanechala hlbokú ranu nielen na duši ale hlboko v srdci sa nikdy nebude dať opísať slovami. Moja drahá, nenechaj sa strhnúť bolesťou a zármutkom. Tvoja schopnosť vidieť nádej tam, kde iní nie je tvojou unikátnou vlastnosťou, ktorú si vždy premenila na silu viesť ťa ďalej na ceste svetla a dobra. Nechaj Tvoju silu aby vzplanula a oživila plameň Tvojho bitia. Urielle, poklad môj. Ukáž mi znovu, ako Tvoj Oheň Boží dokáže planúť.