story:

​

Bez nich by tu panovalo mŕtvolné ticho. Bez nich by tu nebolo známok po živote, ak teda považujeme prázdne telesné bytie bez schránok za plnohodnotný život s čím by nie jedna rada nesúhlasila a ktokoľvek prednášajúci tento návrh by bol pochovaný zaživa v prachu im patriaci. Nespočítateľné množstvo súbojov o prežitie, kvapkajúca čierna hmota z ich papúľ, očných otvorov. Každá pohybujúca sa potvora v tomto priestore je niečím výnimočná, zároveň tou najprimitívnejšou jednotkou na úplnom spodku celej hierarchie. Sú ničotou, bojujú o prežitie, požierajú navzájom a nik so zdravým rozumom sa neodhodlá do tohto spodného podlažia vstúpiť. Jednak preto lebo tu nemá beztak čo robiť, vrhli by sa na daný živý element po tisícovkách v snahe uchmatnúť si prvenstvo v zahryznutí si do čerstvého mäsa, vysať život, premeniť v seba samých, či poňať do tela dušu čím ich schránka naberie druhého dychu, povýši ich to nad ostatný odpad ktorého súčasťou donedávna boli. Áno, nikto sem dobrovoľne nevkročí – každý vie čo by ho čakalo. Avšak našla sa výnimka medzi stovkami, ak nie tisícovkami.

​

V diaľke, pomerne ďaleko od hlavnej hranice tĺklo srdce roznášajúce krv do celého drobného vychudnutého, dobitého tela ležiaceho v prachu. Bolo z časti ním zakryté, červené vlasy s ním splývali. Až po ďalších premárnených minútach nečinného ležania boli vidieť prvotné tiky. Známky života. Preberanie sa z hlbokého nevedomia spôsobené nejaký čas predtým. Boli to drobné gestá postupne sa zväčšujúce kým sa drobné telo v bolestivých zaúpeniach nenadvihlo. Krv na niektorých miestach bola až čierna, rany postupne miznúce pod vplyvom hojenia vyplývajúce z energie ktorou jeho telo prekypovalo. Vzdychy plné bolesti pretínajúce to ticho ktoré občas bolo doplnené o vietor zavíjajúci v medzerách deravých skalných útvarov týčiace sa nad mladým, malým telom pôsobiace ako veľké mohutné monštrá pripravené si toto drobné telo vziať do svojich čiernych ostatných pazúrov. Tento chlapec – démon nazbieral dostatok síl na to si kľaknúť na kolená, ruky položiť do svojich ufúľaných nohavíc. Potriasol hlavou aby sa mu prach z časti vytratil z vlasov, pretrel oči. Tými sa rozhliadal po mieste kde sa nachádzal. Prečo tu je? Ako sa sem dostal?

​

Musíš prežiť...

​

Ťahavý, syčivý hlas sa rozliehal v tesnej blízkosti malého démona. Bol zmätený, dezorientovaný v nepoznanom priestore s hlasom pripomínajúci mu čo musí robiť. Pomaly sa postavil, rozhliadal. Bál sa ale nepanikáril. Bol zvedavý, vydal sa smerom k tým divným skalnatým útvarom odkiaľ občasne počul zavíjanie, piskot.

​

Musíš zabíjať aby si prežil...

​

Uvedomil si že hlas nevychádza odnikiaľ. Je v jeho hlave. Z nejakého dôvodu tieto slová považoval za pravdivé, za dôležité pre svoje vlastné prežitie. Ak mu to hovoril vnútorný hlas, muselo to byť niečo nevyhnutné pre jeho bezpečie, uchovanie si života o ktorom nevie akou cestou sa začne uberať.

​

Loey...

​

Loey. Len Loey? Nič viac? Piskot spôsobený vetrom malého démona na pravé oko slepého prinútilo vykročiť smerom o ktorom nič nevedel, tušil však, že bude mimo ohrozenia keď sa tým smerom vydá. Nemal nič. Spomínanie bolo bolestivé, nie raz padol na kolená s bolesťami hlavy ktorá sa tvárila že každou chvíľou exploduje, cielené, ostré bodavé ihlice zabodávajúce sa zvnútra do predom vybraným častí chudého tela. Skoro to pôsobilo že tieto bodavé ihlice prerazia skrz tenkú pokožku. Nemohol. Chcel ísť od bolesti čo najďalej. Dal si čas na spamätanie a po ňom vedel že chce objavovať priestor v ktorom bol. Nachádzali sa tu zaujímavé skvosty, výhľady. Postupoval pomaličky, opatrne. Vytvoril si plamienok v dlani a s ním pomalinky prechádzal opustené priestory, zarazil sa, zastal.

​

Za žiadnu cenu nesmieš zomrieť, Loey...

​

×××

​

Pramienky krvi stekajúce po chrbte sa vpíjali do látky čiernych nohavíc. Ozývajúci sa pleskot biču zapĺňal tmavú miestnosť, jediné osvetlenie vychádzalo z horiacich faklí. Vrhali dlhé tiene na tvár poznamenanú bolesťou, čiastočným vzrušením. Fyzické mučenie začínalo byť jeho novým obľúbeným druhom uvoľňovania vnútornej bolesti. Preto boli dni kedy rád a schválne porušoval pravidlá len aby sa mu dostalo týchto trestov. V miestnosti nebol sám. Rozkročený, zápästia i členky v chladivých okovách pripevnených k ďalším železným tyčiam. Reťaze neboli nijak dlhé, zadržaného démona však držali v jednej polohe. Pomaly strácal citlivosť ako v rukách tak nohách, jeho chrbát horel, jeho farba pokožky nebola takmer vidieť. Na chrbte boli oveľa staršie jazvy od bičovania, pomerne čerstvé, zle zahojené, otvorené a krvácajúce od tejto takzvanej schôdzky.

​

Niečo jeho zmysly provokovalo. Snáď to bola prítomnosť druhého, o kúsok vyššieho Archdémona držiaceho planúci bič, ten následne pleskol a miestnosťou sa ozval výkrik skrz zaťaté zuby spojený so zúrivým zavrčaním od podradného príjemcu trestu.

​

„Bolo ti jasne povedané aby si sa choval k svojmu titulu!“ Po tých slovách nasledovalo pleskot, telo druhého démona sa prehlo. Pleskoty naberali na intenzite dokonca v priestore nastalo intenzívnejšie osvetlenie vďaka horiacemu biču. Takto to pokračovalo kým telo druhého neovislo v okovách. To bolo znamenie porážky. Červenovlasý démon nevládal, mal dosť. Archdémonovi sa ale javilo že dokáže vytrpieť viac a viac. Nebol proti tomu, ukájal ho pocit nadradenosti, moci ktorú mal v rukách a nad týmto jedincom ktorým opovrhoval. Nebol ani hlúpy – videl na tomto démonovi že tresty tomuto podobnému začínajú strácať zmysel. Bolo na čase vymyslieť niečo nové – efektívnejšie čo by tento divoký živel skrotilo. Nad tým ale nebude premýšľať teraz. Času je viac než dosť. S jemným náznakom úsmevu opustil  celu.

​

„Uvoľnite mu okovy, ale ďalej sa s ním nezaoberajte. Keď príde k zmyslom, nech sa vráti k svojej práci. Nič viac a nič menej.“ Stráže na slová vládcu prikývli, dvere nielen uzamkli no pokryli kúzlom pre prípad ak by sa dotyčný sám o niečo pokúšal. Vymenili si úškrny, ďalej pokračovali vo vykonávaní svojej funkcie.

 

Démonova frustrácia rástla každým jedným odmietnutím, po tom čo si vyslúžil vymenovanie do rodu, prijal priezvisko Abaddon na základe svojich vykonaných akcií, krutosti a bez známok milosti nad kýmkoľvek kto mu prišiel pod ruku. Spomínal na tie pohľady, spomínal na vodcu tohto rodu ktorý mu bol tŕňom v oku už nejakú dobu bez vysvetliteľného dôvodu. Považoval ho za konkurenciu, za niečo čomu sa chce v budúcnosti postaviť zoči-voči. Pohľadom skončil u krčiaceho sa anjela. Ten sa triasol, bol dobitý do krvi a krvácajúce rany kontrastovali s bledou pokožkou i vlasmi. Ich pohľady sa stretli, démon prudko trhol rukou a vrazil bývalému anjelovi päsťou do tváre. Ten vykašľal krv, otrel chrbtom ruky a dal sa na kolená. Zdvihol dobitú tvár hore k tyranovi. Ani nevedel koľký deň prežíva túto hrôzu ale všimol si niečoho čo už nedokázal držať v sebe.

 

„Tvoje absolútne oslobodenie nastane v moment kedy zistíš kým naozaj si.“

​

Slová doľahli k démonovi, zvraštil obočie, nakrčil nos i ohrnul hornú peru a v návale zúrivosti mu narástli pazúre, vydal hrdelný rev počas trhania anjela a ozval sa dunivý zvuk privolávajúci pozornosť ostatných navôkol. Len čo sa dostavili prvé zvedavé oči, Loey im bol čelom, celý od krvi a vyparoval sa z neho čierny dym. Neváhal ani chvíľu a vrhol po tých, čo pôvodne prišli ukojiť svoju zvedavosť. Namiesto toho v ten deň našli brutálnu smrť a stráže ho po značných ťažkostiach opätovne dostali do okov, potom klietky ktorú zaistili. Zúrivého, besniaceho démona následne premiestnili do žalára.

 

×××

​

„Podľa rozhodnutia vykonaného Najvyššími si ty, Loey Abaddon, bol uznaný k najvyššiemu trestu a to Vyhostený z Pekla. Pri akomkoľvek pokuse o návrat ti bude automaticky udelený Trest smrti. Taktiež budú zablokované všetky portály vedúce do Pekla. Rozsudok je účinný s okamžitou platnosťou po jeho vyhlásení a nie je možné sa proti nemu odvolať. Nejaké námietky?“
Miestnosťou sa ozval silný šum, šepot. Iní boli potichu a hľadeli na dobitého démona stojaceho v strede obrátenej hviezdice ktorej dlažba bola z tmavého dreva. Loey zdvihol pohľad k Najvyššiemu a podráždene pokrútil hlavou. Čierny dym vyparujúci sa z jeho tela stúpal do výšin, tam rozplýval, spôsoboval že niekoľko hláv od neho nevedelo odtrhnúť zraky – čo cítil a automaticky ho iritovalo do nepríčetnosti.

​

„Žiadne.“ Odsekol nevľúdne.

​

„Vyžaduje sa celé znenie odpovede.“

​

Démon otrávene pretočil očami, šklbol a okovy zarinčali, niektorých doviedli do pozoru, donútili zbystrieť.

​

„Nemám námietky, Najvyšší.“ Slová mu vychádzali skrz zatínajúce zuby. Napnutá čeľusť s následným prehltnutím dávalo najavo aký odpor, pohŕdanie mal voči Archdémonovi vykonávajúcemu túto funkciu. Bol to verejný tribunál na ktorý mohol prísť ktokoľvek – a že tribúny bol naplnené do posledného miesta. Bol to jeho koniec – na teraz. Zlyhal a to bolo palivo pre jeho rastúci hnev, frustráciu, zúrivosť. Vnímal jeho prítomnosť, dokonca spokojný úsmev na perách. Teraz si bol definitívne istý tým že ho zrazí na kolená tak, že na to nezabudne.

​

„Prípad je u konca. Rozchod!“ Zvýšil hlas rozhodujúci Archdémon. Tým sa stal rozsudok definitívnym, nebolo cesty naspäť. Otvoril sa mu portál, nevenoval mu zatiaľ pohľad pretože prebodával pohľadom toho, kto stál a kráčal smerom k východu. Keď sa očný kontakt nadviazal, Loeyho Temnota okamžite nabrala na intenzite, atmosféra okamžite zhustla, teplota zvýšila.

​

Prešiel v okovách k portálu, následne prekročil portálom na druhú stranu kde mu okovy zmizli, prechod medzi Peklom a Orienom zmizol. Teraz tu bol iba on, so zákazom do Pekla aby mu nehrozila smrť. Nie že by mu na tom nejako záležalo, ale boli tu maličkosti nezapadajúce do celku. Bol nespokojný s celým procesom i rozsudkom – nemohol namietať. Táto možnosť mu nebola ani umožnená pritom právo sa odvolať patrí každému v nezávislosti na to kým je.

​

Odkázaný iba sám na seba, na to čo sa stihol za ten čas naučiť. Podráždene kráčal smerom do Karzadúru kde ho bude čakať ďalší démon majúci ho na starosti. Nenávidel kontrolu. Nenávidel obmedzovanie, nepotreboval nikoho aby ho mal na starosti. Bolo to smiešne, úplne amatérske konanie. Odfrkol si. Hnev, nenávisť i pomsta sa v ňom kopili neuveriteľnou rýchlosťou i intenzitou. Vnútro bolo naplnené zlosťou a nevraživosťou, jedovaté slová opúšťali ústa červenovlasého démona postupujúceho bližšie ku Karzadúru. Miesto, kam bol vyslaný pre výcvik. Dopredu vedel ako to dopadne, rozhodne sa nebude podraďovať na to tu on nie je. Vždy mal čo chcel, vždy si robil čo on uznal za vhodné a nikto mu nebude brániť či dokonca stáť v ceste. Nezískal priezvisko Abaddon len tak. Zaťal obe ruky v päsť, zastal. Pred ním sa črtal Karzadúr vo svojej plnej kráse. Bol pripravený na jeho prítomnosť. Vítal ale on vedel že tam neostane dlho.

​

Keby len tak vedel že toto je len špička ľadovca, absolútne nič. Mal svoje karty, držal pevne v rukách no nemal poňatia akým štýlom sa bude hrať – a hlavne netušil aké prekvapenia si naň sám osud prichystal v podobe ukrytých es v rukávoch.