story:
 

Ahn Hee Yeon mala krásny a šťastný život. Vyrastala v dobrej rodine. Mala dosť kamarátiek, s ktorými chceli objavovať svet. Nemali veľmi veľkú možnosť už len z toho dôvodu, že bol čas vojny. Čo znamenalo strach v uliciach, kedy dorazí boj do ich mesta. Neznášala skrývanie, preto sa vždy vytratila, aby mohla vidieť aspoň kúsok sveta. Čas ju vždy brzdil. Hádala sa kvôli tomu s rodičmi, ktorý ju už za tie roky oslovala Hani. Kamaráti ju tak oslovali, tak im to nemala za zlé.

Jedného dňa sa rozhodla opustiť rodičov a celý život v bezpečí, aby mohla objaviť svet. Vytratila sa v noci. Na jej počudovanie bolo podozrivé ticho. Ako keby ticho pred búrkou. Veľmi toho nevidela. Na tmu nebola príliš zvyknutá, preto musela našlapovať opatrne každým jedným krokom.

Počas jej putovania po svete sa musela vyhýbať veľa nástrahám a bojovým poliam. Niekedy to bolo na mále, ale vždy sa nejako z toho dostala. Uvedomila si, že urobila chybu. Koľkokrát premýšľala nad teplou posteľou a vodou. Dobrou teplou večerou od rodičov. O bezpečí. Všetko to zahodila kvôli svojej zvedavosti. Nechcela sa ale vzdať. Sama toho toľko prežila, že už to nechce ani menovať. Máva nočné mory a horko ťažko sa kvôli nim aj vyspí. Jej objavy nových miest boli katastrofálne. Nikdy si to tak nepredstavovala.Všade sa dymilo z budóv, kvoli prebiehajúcej vojne. Počula v diaľke výbuchy, ktoré siahali otrasmi až ku nej. Mala pocit, že jej život sa rúti veľmi rýchlo dole vodou.

edného dňa počas jej pochodovania nevedomky stúpila na bojovné územie. Bola neskutočne unavená a všetko, čo kedysi mala už stratila. Žiadne zásoby vody, ani jedla. Nikde nič nemohla nájsť. Jej zmätenosť z hladu a smädu ju zaviedlo rovno do rúk nepriateľa. Striežili na ňu a ona to nevnímala. Do momentu než ju nechytili a nazajali. Začala kričať čo najviac, no vo svojom vnútri vedela, že jej nikto nepomôže. ďaleko od domova jej nemá kto pomôcť. Dali jej vrece na hlavu a odtiahli na neznáme miesto, nedokázala nič. Nezmohla sa nič. Bola slabá, hladná a smädná. Keď jej konečne dali dole to smradľavé vrece mala vôbec problém zaostriť vďaka ostrému svetlu. Snáď to mala na hlave niekoľko hodín. Nemala pojem o čase. Keď sa jej rozjasnil zrak, zistila, že nebola sama v miestnosti. Sedela na stoličke so zviazanými rukami a nohami. Jej zdesený výraz hovoril, že nemá vôbec tušenie čo sa to deje. Pred sebou videla len stôl a prázdnu stoličku. Z tieňa sa vynoril nepriateľ. Mal zjazvenú tvár. "To má určite z boja" Pomyslela si v hlave. Mala strach a jej tvár to nasvedčovala. Muž sa posadil na prázdnu stoličku. Vytiahol si zbraň a nôž, aby ho to v sede netlačilo. Jeho pohľad Hani ešte viac vydesil. Mlčala. Nič nechcela povedať, nemala ani čo.

"Odkiaľ si? koľko Vás tu je? Ku komu patríš?" Chladne sa pýtal muž Hani. Hani len pokrútila hlavou a mykla ramenami. "Neviem o ničom. Ja len prechádzam." Odvetila s trasúcim sa hlasom. Nič nevedela, ale muž jej to zrejme neveril. Chcel odpovede. Postavil sa, zobral si nôž a prešiel za Hani. Prikrčil sa a nôž jej dal pod krk. Hani zalapala po dychu a zdesene pozerala pred seba.

"Tak znovu. Koľko Vás tu je?! Z kade cestujete?! Aké sú Vaše plány?!" Zakričal pri nej, ako keby to malo mať nejaký efekt na Hani. Taktiež aj malo. Hani začali tiecť slzy po lícach. "S-s-som sama." Hlesla hekavo. Muž jej odtiahol nôž z krku a vlepil jej facku takú silnú, že Hani so stoličkou spadla na zem. Udrela sa silno do hlavy, až odpadla. Keď sa prebrala zistila, že ju odviedli do miestnosti bez ničoho, bez okien, bez postele, bez stoličky. Obrali ju o všetko a zároveň aj o nič. Zobrali jej jej prázdny baťoh a dokonca aj o šaty. Zmätená so pozvíjala z chladnej zeme a začala v tej tme hľadať čokoľvek. Po dlhšom hľadaní našla dvere. Samozrejme zamknuté. Začala na ne búšiť zo všetkých síl a kričať. Mala pocit, že to nemá žiaden efekt. Oprela sa chrbtom o dvere, po ktorých sa zosunula na zem. Rukami si zakryla tvár a rozplakala sa. Nevedela, čo má robiť. Nič iné než na plač sa nezmohla.

Ubehlo niekoľko hodín a konečne počula cvaknutie dverí. Rýchlo sa postavila a ustúpila. Rukami si zahrývala svoje odhalené telo. So strachom v očiach sa pozerala na dvojicu mužov, ktorá vošla. Jej zrak sa zlepšil v tme, preto si to rýchlo uvedomila. Oči jej zaslepili baterkou, ktorou na ňu posvietili. Urobila krok vzad a hlavu sklopila. Bola hladná a smädná. Ledva stojí na nohách. Jej strach ju poháňa vpred aby sa nezrútila. Počula šepot medzi dvomi vojakmi. Nevedela, čo hovoria, no nemala z toho dobrý pocit. Z ničoho nič sa obidvaja rozišli ku a začali si povolovať opasky so slovami. "Teraz nám splatíš to, že si nažive, alebo povedz pravdu odkiaľ si!" Zahlásil jeden a druhý sa len uškrnul blížiac sa ku nej. Ona zhrozene na nich pozerala, že čo chcú urobiť. Chcela sa rozbehnúť a utekať preč no jeden vojak ju chytil za ruku a potiahol k sebe, druhou rukou ju chytil pod krk tak silno, že si myslela, že omdlie. Stiahlo sa jej hrdlo a začala mávať rukami a nohami, aby sa nejako mohla brániť. Muž ju pritiskol ku stene a chcel si ju vziať. Chcel si vziať niečo, čo nikomu nedala. Druhý muž sa zatiaľ prichystal už bez nohavíca chytil jej ruky. Nevedela, ako sa má brániť. Začínala sa cítiť ešte viac bezmocne a so slzami v očiach sa snažila nájsť trochu sily, aby sa im bránila. Bránili jej v akomkoľvek pohybu. Ruky pevne zovreté, nohy zaklienené. Šklbala nimi čo len mohla, aby tomu zverstvu nejako zabránila. Tesne pred jej nočnou morou si konečne uvoľnila aspoň nohu, ktorú hneď využila a kopla zo všetkých síl jedného muža medzi nohy. Skolilo ho to na zem na kolená a skučal bolesťou. Vďaka tomu mala uvoľnenú aj druhú nohu a krk. Zakašľala a popadla dych no nie na dlho. Druhý muž, čo jej držal neustále ruky sa na ňu natlačiul a zacítila všetko, čo aj nechcela. Opľula ho do tváre a snažila sa z toho vymaniť. Nehovorila nič, lebo vedela, že týmto niečo hovoriť nemá význam. Neverili by jej a ani prosby by nevypočuli. Voijaklovi sliny nevadili preto, keď sa začal cicmať na jej pery, tak ho silno hrýzla, až do krvi. Vojak sa odtiahol aby si peru chytil a ona bola odrazu voľná. Popadla dych a chcela utiecť. Prvý vojak, sa spamätal z bolesti v rozkroku a čapol Hanu za nohu. Spadla na štyri. Vymanila si nohu z jeho zovretie a otočila sa ku ním, cúvala na zemi rukami aj nohami. Ani sa nepozerala za seba. Nemohla ich spustiť z očí. Druhý vojak vytiahol zbraň z nohavíc na zemi a namieril ju na Hani. Hani zastavila a nämo pozerala. "Ešte jeden krok a prídeš o život. Tak hovor." Vravel vojak s krvavou pusou mieriac na ňu zbraňou. Hani pokrútila hlavou. Buď zomrie teraz, alebo neskôr. Neverí, že by ju pustili a tejto nechutnej plánovanej ohavnosti sa nechce zúčastniť. Vedela čo musí urobiť. Pomaly sa postavila a druhý vojak prišiel ku nej.

" Robte si čo chcete." Hlesla trasúcim sa hlasom. Vojak so zbraňou prišiel ku nej a neustále ňu mieril. Uškrnul sa a prvému vojakovi mykol hlavou nech sa do nej pustí. Než to ale vojak stihol vykonať Hani chytila hlaveň zbrane, chcela ju otočiť proti vojakovi, aby sa ubránila. Lenže vojak mal lepšie reflexy a stlačil spúšť. Trafil Hani. Celým telom jej prešiel chlad. Nie od zimy, ale od bolesti. Ani si neuvedomila, kde ju trafil, len cítila bolesť a to, ako sa jej podlomili kolená a padala k zemi. Po výstrelu nič nepočula, jej oči vyhasli. Jej telo sa stalo chladné a bezvládne. Už necítila ani tú bolesť. Nič nevidela. Len tmu.

Keď zrazu....

"Hee Yeon..."

"Čo to?" Pomyslela si Hani. Nevidela nič ešte dlhú dobu, len počula svoje meno opakovať. Necítila svoje telo, ale vedela, že sa okolo seba pozerá a snažila sa zistiť, kde to vôbec je. Trvalo to nejakú dobu a konečne okrem mena počula aj, dášť? Obzerala sa z kade to ide až nakoniec videla malý obraz. Podišla k tomu a bola zhrozená, čo videla. Videla svoje bezvládne ležiace telo v daždi len tak pohodené. Pretrela si oči, aby sa uistila, že vidí správne. Nohy sa jej začali triasť. Nechápala čo sa deje. Prečo vidí samú seba. čo to malo znamenať?

"Hee-Yeon..."

Opäť počula zretelnejšie svoje meno a otočila sa za svetlom, ktoré ju oslepilo. Bolo tak silné, že si musela zakryť až oči. Keď tá silná žiara konečne pominula, stiahla ruky z očí a prekvapeným pohľadom pozerala pred seba. Neverila vlastným očiam. Videla anjela s krásnymi veľkými bielymi krídlami. Stál a čakal na nejakú reakciu.

"Anjel Archanjel?" Spýtala sa Hani a anjel len s úsmevom pokrútil hlavou a natiahol ku Hani ruku.

"Poď so mnou Ahn Hee-Yeon." Pravil ku Hani. Ona však nevedela, čo má robiť. Obzrela sa za seba a videla svoju postavu v daždi stále ležať. Pohľad späť stočila k anjelovi. "Vrátiť sa môžem?" Spýtala a a Anjel len smutne pokrútil hlavou. "Bohužiaľ tvoje zranenie bolo smrteľné. Naše Božstvo sa rozhodlo prijať ťa medzi nás." Anjel odvetil s natiahnutou rukou a Hani sa tej ruky konečne chytila. Miesto sa odrazu zmenilo a za sebou už mala len prázdne miesto. Pohľad vrátila a Anjel tam nebol sám. Bolo ich snaď okolo 20. Všetci anjeli boli nádherní, tak prečo je tam ona?

"Vítame ťa v nebi." Oznámil jeden z anjelov a ona sa mierne poklonila. Stále bola prekvapená. No spamätala sa. "Ďakujem a ja som Ahn Hee-Yeon. Alebo mi hovorte Hani." Predstavila sa slušne. Anjeli jej prikývli a predstúpil jeden z Anjelov ku nej. " Ahn Hee-Yeon, tvoje meno zostane vo svete ľudí. Tu...v nebi...dostávaš nové meno Harudha." Pravil Anjel a ostatní anjeli prikývli. "Vítame ťa Harudha." Povedali všetci naraz. Hani bola z toho nesvoja. Mala zabudnúť, alebo zanevriť na svoje meno, ktoré jej bolo dané rodičmi. Ale potom si to uvedomila. Je to nový život, ktorý začne viesť, preto to meno. Prikývla a usmiala sa. "Ďakujem." Hlesla tichším hlasom a Anjeli ju vzali do jej nového domova.

Jej nový život anjela bol údajne predurčený, podľa slov najvyšších, ktorí ju učili a vzdelávali. Zistila, že je veľa iných bytostí. Dosť sa o nich učili. Bolo to ako keby mala vyrastať znovu odmalička. Dokonca jej začali rásť aj krídla. Z toho mala asi najväčšiu radosť. Boli tak jemné a krásne snehovobiele. Spomínala na svoj život pred smrťou. Pýtala sa, či môže vidieť rodičov, ale odpoveď bola jasná. Nie. Nemohla si nič spájať so svojím starým životom. Musela žiť život ako anjel. S odstupom času jej vysvetlili význam jej mena. Súviselo s vodným živlom a preto sa naň mala zameriavať. Nechápala, čo to malo akože znamenať, ale keď mala prvú hodinu, tak už potom pochopila. Mala sa naučiť ovládať vodu. To bolo pre ňu už úplne niečo nové, išlo jej to ťažko, ale išlo. Začínala sa rokmi v tom zlepšovať.

Keď dosiahla pádneho veku, dostala svoju prvú úlohu a snáď aj tú najhoršiu. Mala byť niekomu strážny anjel. Mala na neho dohliadať a chrániť ho. Hani bola z toho nadšená až do doby, než zistila koho to mala vlastne ochraňovať. Mala chrániť toho tyranského vojaka. Mráz jej prešiel po chrbte až do končekov prstov na všetkých končatinách. Pozrela zdesene na Anjela. Ten sa jej dotkol ramena. "Vieme, akú máš s ním minulosť. Práve preto ho musíš ísť chrániť." Odvetil Anjel. Hani zaprotestovala. "To nezvládnem." Odvetila a sklopila zrak k zemi. Ako môže chrániť iekoho, kto sa ju pokúsil zhanobiť a nakoniec ju aj zabil?

"Práve preto, aby si mu dokázala odpustiť, ho musíš ísť chrániť a spoznať ho." Odvetil Anjel a ukázal na portál, ktorým mala Hani prejsť. Po premýšľaní o minulosti nakoniec prešla portálom. Objavila sa nad mestom, kde ten vojak býval. Býval pri mori v malom mestečku. Zrejme prosperovalo hlavne lovením rýb. Predpokladala Hani. Hneď začala hľadať svojho vojaka. Keď ho našla, zistila, že je s rodinou a šťastný. Už bolo asi po vojne. On si žil šťastne. Až sa jej tomu nechcelo veriť. Jej emécie sa dosť búrili proti tomu vojakovi. Ako môže byť on šťastný, keď zabil Bohviekoľko ľudí. A aj ju. Vedela, že aj ona sama je sledovaná. Niekoľko mesiacov ho sledovala, ako žije. Stále bola na neho nahnevaná, ale ona sama si to zvolila. SAma si zvolila smrť než znásilnenie. Vedela, že by skôr či neskôr prišla o život. Len sa chcela o tú ohavnosť uľahčiť. O to viac to Hani štvalo. Že si ten vojak tak šťastne žije.

Zostarol. Hani ho neustále strážila, zachránila ho aj niekoľkrát. Aj keď jej to bolo proti srsti. Nepáčilo sa jej to. Mesto sa časom rozvíjalo a ju udivovalo, ako sa dokázalo tak rýchlo rozvíjať. Vojak nepracoval. Býval buď doma, alebo na rybách, alebo v krčme. Bolo to hrozné ho tak pozorovať. Nevedela ani dokedy ho má strážiť. Či až do jeho smrti. Alebo ho môže opustiť.

"Opustiť.." Hlesla potichu. Prečo ju to skôr nenapadlo, ale až po toľkých rokoch? Napadlo ju sa pozrieť za rodičmi a to aj išla urobiť. Roztiahla svoje stŕpnuté krídla. Dlho ich nepoužívala. Poupravila sa a vzlietla. Letela priamo ku svojmu starému domovu. Pred vstupom do lesa sa rozhodla zletieť na zem. Krídla si skryla, aby vyzerala ako človek. Pamätala si každý jeden krík a pomaly aj strom v tomto lese. Vedela, že je doma. S úsmevom na perách sa rozbehla po lese a smerovala si to k starému domovu, aby sa pozrela na rodičom. Keď v tom sa zjavil pred ňou portál a ani nestihla uskočiť a už bola v portáli. Bola späť v nebi. Kľačala tam na zemi po tom dopade a obzerala sa vôkol seba.

"Harudha!" Ozval sa hlboký mužný hlas. Poznala ho. Bol to Gabriel. Zamrazilo ju. Prečo si ju zavolal zrovna on? Ale okolo seba mal ešte dosť Anjelov. "Áno?" Ozvala sa a pozerala sa priamo na Anjela Gabriela.

"Zhrešila si a muž, ktorého si mala chrániť zahynul." Pred ňou sa zjavil obras veľkej prívalovej vody z mora priamo na mesto. Hani si zakryla ústa. Muselo tam byť toľko zranených a mŕtvych. "Kde si bola, aby si ho ochránila?!" Opýtal sa Gabriel hľadiac s ostatnými Anjelmi na ňu.

"Bola som pozrieť rodičov." Sklopila zrak k zemi a potom sa usmiala. "A neľutujem toho....zaslúžil si to!" Odpovedala nahlas a ostatní Anjeli sa zhrozili a začali si niečo šuškať pomedzi sebou.

Gabriel bol ako skala. Nepohlo to s ním. "Harudha..." Nadýchol sa zhlboka. "..bude ťa čakať ten najhorší trest pre anjela, aký môže len byť." Povedal a nechal si malú pauzu.

Hani prikývla a pousmiala sa. "Stálo mi to za to." Bola ako vymenená. Z dobrého dievčaťa je z ničoho nič zákerná potvora? LKen kvôli jednému vojakovi, ktorého mala strážiť. Až sa tomu poriadne nechcelo ani veriť.

"Staneš sa padlým anjelom!" Povedal Gabriel a Hani zabolel chrbát, kde mala krídla. Ako by jej každé jedno pierko trhali postupne a nie naraz. "Gwhaaaaah." Kričala Hani od bolesti. Kto by to bol čakal, že sa to stane hneď. KKeď skončil proces. Po jej nádherných krídlach jej zostali na chrbáte len dve bolestivé jazvy. Snažila sa hýbať krídlami, ktoré nemala. Bolesť bola neústupná.

"Ďalej budeš vyhnaná z nebies! Nechať niekoho zahynúť je neodpustiteľné!" Dodal a bytosť by ani nestihla lusknúť prstami a už bola preč z nebies. Bola v akomsi inom svete. Bol to svet vyhnancov? Nevedela.

Časom konečne zistila, že sa nachádza v Orienne. Vo svete, kde je veľa rôznych bytostí. Málo ľudí. Cítila sa slabo. Ako kedysi. Cítila chabú silu, čo ovládala. Bolo to všetko slabé a nedostačujúce. Počula tu v Orienne veľa o jednej akadémií. Schádzali sa tam rôzne bytosti. Pre ňu to bolo smiešne. Začala žiť v Orienne mimo všetky bytosti. Snažila sa prežiť a vyhýbať sa každému. Chcela žiť sama. Tak aj bolo niekoľko desaťročí. Zažila rôzne boje, ktorým sa chcela opäť vyhnúť. Pripomínalo jej to jej ľudský život. Chcela len vidieť rodinu, ktorú mala. No stále si stála za tým, že si to ten vojak zaslúžil. So žiadnou bytosťou doteraz nehovorila, do doby než sa objavil Chaos. Pamätala si, že sa o ňom niečo učili. Jej sily na to nestačili. Musela sa skryť. Cítila veľkú nenávisť. Nevedela ani kam má ísť. Len utekala čo jej nohy stačili. Všetko sa rabovalo. Všetko sa pustošilo. Všetko bolo ako kedysi v jej ľudskom živote. Bolela ju z toho až hlava. Bolo jej na odpadutie, ale ona sa musela tomu nejak postaviť.

Keď sa jej jeden z démonov postavil proti nej, tak sa ho znažila zlikvidovať, ale nestačilo to. Bola príliš slabá a utrpela zranenie nohy. Nedokázala potom dlho utekať. Dobehla na jedno miesto, kde bolo plno levandulí. Niečo ako ich pole. Splazila sa do neho a plazením pokračovala rovno za nosom. Nevedela, kde ju to dovlečie. Už nevládala. Ale nemohla sa vzdať. Musela pokračovať. A vlastne pre koho? Len pre seba. Nemá nikoho. Nikomu chýbať nebude.

Doplazila sa až k temnému lesu. Tam sa konečne postavila. Jej noha sa zhoršila. Len zľahka na ňu chodila, aby si ju ešte viac nezranila. Potrebovala si to nejak rýchlo ošetriť, ale nemala tam k tomu nič. Držala sa za nohu a pokračovala hlbšie do lesa. Zlo sa blížilo ku nej viac a viac a ona ani už nepredpokladala, že by tomu utiekla. Kam by vôbec utekala? Veď len uteká od toho ďalej. Nič viac. Pokračovala ďalej s pálčivými bolesťami v nohe. Aj tak to nechcela vzdať. Možno tam niečo nájde, nejakú jaskyňu, alebo niečo, kde by sa skryla. Jeden z démonov na ňu opäť dohliadol a hneď ju chcel zničiť. Použila jedno z kúziel na vodu, ktoré ju ako tak ochránilo, ale druhému útoku sa neubránila. Mal to byť opäť jej koniec? Už nad ničím nepremýšľala. Zranenú mala aj ruku. Ležala na zemi. Démon si zrejme myslel, že je po nej. Lebo ju nechal tak. Nepočula ho. Len tam tak ležala a premýšľala. Že opäť prehrala boj. Premýšľala, že poriadne ničoho nedosiahla ani v ľudskom, ani v tomto živote. Bola nikto.

"Harudha...." Započula. Zdvihla hlavu a poobzerala sa. Nikde nič len samá skaza. S trochou času sa zdvihla. Nechápala čo to malo znamenať, ale ako keby sa jej stratená energia vrátila na chvíľu späť a ona pokračovala v úteku. S bolesťami v ruke a nohe to išlo dosť ťažko. Než sa uvedomila bola von z lesa. Zahliadla niečo zvláštne. Veľkú budovu, ktorá ešte bola celá a nedotknutá. Pomaly sa ku nej dostala, keďto za ňou bol výbuch. Otočila sa. To bolo snáď horšie ako peklo. Rozchodila sa smerom k tej budove. Mihla názov napísaný. "Immortal Academy." Prečítala. To je tá škola o ktorej kedysi počula. Takže bola neďaleko od nej. To by ju v živote nikdy nenapadlo.

V diaľke videla portál. Intuitívne vedela,že sa musí do neho dostať. Inak tu zhynie. To radšej zhnije niekde inde než tu s takými potvorami. Z posledných síl vošla do portálu a hneď za ním sa zosypala na zemi. Celé telo ju pálilo. Bolesť jej išla do celého tela.

Prebudila sa až na čudnom mieste. Nevedela kde to vôbec je. Bola rada, že sa posadila a bola..zotavená? "Čo..to..akoto?" Hovorila a ani nevnímala či niekto bol pri nej. Až keď sa uvedomila, tak tam niekto bol. Niekto kto jej vysvetlil, kde je. Bola v novom svete. Bola v bezpečí. Vydýchla si Zotavila sa a premýšľala, kde by sa usadila. Zistila, že tu otvorili školu. Niečo ako Immortal v Oriennu. Tam sa na to vykašľala a žila sama. Teraz to tak nenechá. Preto sa rozhodla príhlásiť do Academia Comperte v Ammeadore dúfajúc, že jej život bude lepší.